Žien je na Slovensku viac než mužov, a predsa o nich často hovoríme ako o menšine – od ktorej sú navyše neúmerne vyššie očakávania.

 Pre malú krajinu ako Slovensko je však luxus nevyužívať polovicu svojho potenciálu, zhodli sa ženy z prostredia slovenskej diplomacie a akademickej obce.

Hoci ženy tvoria slovenskej polovicu populácie aj diplomatického zboru, v rozhodujúcich pozíciách sú stále v menšine. Upozornili na to účastníčky diskusie pri príležitosti Medzinárodného dňa žien v diplomacii (24. júna), ktorú zorganizovalo Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku.

Tento medzinárodný deň bol vyhlásený pomerne nedávno, v roku 2022. Jeho cieľom je zviditeľniť úlohu žien v diplomacii. Na Slovensku táto oblasť prešla značným pokrokom k lepšiemu. Ide však trochu o výnimku – v rebríčkoch rodovej rovnosti patríme medzi najhoršie hodnotené krajiny EÚ.

O tom, prečo je žien v diplomacii a politike stále výrazne menej, ako to ovplyvňuje ich vnímanie a prečo by Slovensko malo lepšie využiť ich potenciál, hovorili dlhoročné diplomatky Anna Tureničová a Ingrid Brocková a expertka na rodovú rovnosť Zuzana Maďarová z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

Menšina, ktorej je viac

Na svete je 193 štátov, podľa OSN však v januári 2025 viedli ženy len 25 z nich – či už vo funkcii premiérok, alebo prezidentiek. Naďalej zostáva 113 krajín, ktoré ženu vo vedení dosiaľ nemali (vrátane Českej republiky či USA). Ženy zároveň zastupovali len do 23 percent ministerských pozícií vo svete.

Podobne nízke zastúpenie pozorujeme aj vo vedúcich diplomatických rolách. Index Žien v diplomacii za rok 2023 ukázal, že spomedzi slúžiacich veľvyslancov a stálych predstaviteľov tvorili ženy len 20,5 percenta z nich.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2021 je na Slovensku viac žien (51 percent) ako mužov (49 percent). Ingrid Brocková, ktorá na slovenskom ministerstve zahraničných vecí (MZV) pôsobí už 30 rokov, hovorí, že na ňom tému postavenia žien a ich misie otvárala opakovane.

Ministerstvo podľa Brockovej prijalo od svojho vzniku viacero opatrení na zlepšenie ich postavenia, vrátane vytvorenia funkcie veľvyslankyne pre rodovú rovnosť a inklúziu. „Vymysleli sme napríklad aj týždeň žien v diplomacii, ktorý osvetľuje ženy v rôznych funkciách,“ spomína.

Bývalá veľvyslankyňa v Česku a štátna tajomníčka Brocková verí, že práve ministerstvo zahraničia môže pri zlepšovaní situácie s rodovou rovnosťou na Slovensku zohrať dôležitú rolu. Prináša totiž prax zo zahraničia a môže ukázať, čo je a nie je štandardom. Zároveň však upozorňuje na to, aby sa téma nevnímala skratkovito.

„Niekedy sa táto debata limituje na počet veľvyslankýň či vedúcich inštitútov. Ale ak má byť poctivá, mala by sa týkať zastúpenia žien v rozhodovacích pozíciách. Je dôležité, aby boli ženy hlavne v riadiacich funkciách, v ústredí, aby mohli ovplyvňovať politiku a procesy,“ hovorí.

Podobné slová prezentoval aj šéf slovenskej diplomacie Juraj Blanár (Smer-SD). Podľa neho sú „ženy hlasom, ktorý musí byť v diplomacii počuť“. „A my im chceme aj naďalej vytvárať podmienky, ktoré ich budú motivovať, aby mohli v zahraničnej politike nielen pôsobiť, ale o nej tiež rozhodovať a vytvárať ju,“ dodal.

Keďže je ich menej, sú od nich vyššie očakávania

Anna Tureničová, ktorá sa čoskoro vráti do veľvyslaneckej pozície na Cypre, hovorí, že osobne nikdy nezažila pocit diskriminácie za to, že je žena. Naopak, spomenula príklad z čias svojho prvého vyslania na Cyprus.

Na tomto ostrove rozdelenom medzi Grécko a Turecko organizuje slovenský veľvyslanec každý mesiac stretnutie politikov z oboch častí ostrova, pričom väčšinou z nich tvoria muži.

„Bolo mi veľkou poctou, keď jeden z turecko-cyperských lídrov prišiel a povedal: ,Odvtedy čo ste tu vy, sú naše stretnutia ľudskejšie. Viac sa počúvame, snažíme sa nebyť útoční, arogantní. Nekričíme po sebe.‘ Takže možno aj toto má ten ženský vplyv na svedomí,“ dodala Tureničová.

Poukázala však aj na to, že tým, že je žien vo vedúcich pozíciách menej, tak sú od nich vyššie očakávania.

Maďarová hovorí, že prítomnosť žien v politike je spájaná s protikladom toho, čo je vnímané ako mužský princíp – agresivita a zbrklosť. Od žien sa naopak očakáva istá kultivácia debaty a konsenzuálnosť. Na otázku, či by vyššie zastúpenie žien mohlo viesť k lepšiemu svetu, však odpovedá skepticky.

Ku krajnej pravici inklinujú aj ženy

„Výskumy, ktoré sa zaoberali zastúpením žien v politike tomu nedávajú úplne za pravdu. Kontext posledných rokov ukazuje vzostup krajnej pravice, ktorá ešte pred rokmi bola maskulínou doménou. To sa však mení, a teda sa mení aj štýl politík žien,“ hovorí expertka.

Medzi výrazné tváre dnešnej krajne pravicovej scény patrí napríklad francúzska opozičná politička Marine Le Pen alebo Alice Weidel z Alternatívy pre Nemecko (AfD).

Predstava, že viac žien v politike by viedla k menším konfliktom, preto podľa nej vyplýva zo stereotypných predstáv. Tie však nezohľadňujú súčasné politické prostredie a rôznorodosť mužov aj žien, ktoré v ňom sú.

Maďarová pripomína, že tým, že je žien v politike málo, tak sa zovšeobecňujú ich vlastnosti alebo chyby a pripisujú sa všetkým ženám. „Ale tak ako muži, aj ženy sú veľmi rozmanité a prinášajú so sebou rôznu agendu. A tá zastáva dôležitejšiu úlohu než to, či je to muž alebo žena.“

Preto apeluje na to, že pri tejto diskusii je dôležité zájsť ďalej než za otázku počtov – teda koľko chceme žien a mužov. Radšej sa máme pýtať, akú politiku chceme mať. „Reprezentácia musí byť viazaná s reprezentovaním určitých hodnôt,“ dodala.

Čo môže inštitúcia urobiť

Brocková podotýka, že diskusia o rovnosti šancí a inklúzii by mohla byť širšia. Od žien by ju posunula aj k tomu, ako využívať talent „každého z nás“.

„Pre malú krajinu ako je Slovensko je luxus nevyužívať 50 percent svojho potenciálu. Je to beh na dlhé trate. No musíme sa snažiť, aby pracovné podmienky viedli k inklúzii, vzájomnému rešpektu a partnerstvu. A inštitúcia to musí mať vkorené,“ hovorí v nadväznosti na svoje skúsenosti z vyslania v USA a vo svetovej banke.

Inštitúcie môžu podľa odborníčok aktívne vytvárať podmienky, ktoré inklúziu podporia. Jedným z kľúčových krokov je zosúlaďovanie pracovného a rodinného života.

„Musíme odstrániť stereotypy, že sa matka musí rozhodnúť, či chce byť matkou, alebo sa venovať kariére,“ hovorí Brocková. Po príklady, ako na to, možno opäť pozrieť za hranice. „V Austrálii majú na ministerstve zahraničných vecí škôlku, do ktorej zamestnanci môžu dať deti počas práce,“ dopĺňa Tureničová.

Dôležité je do tvorby opatrení zapojiť aj samotných zamestnancov. Treba zisťovať, aké bariéry zažívajú, a hľadať spôsoby, ako im pomôcť cítiť sa lepšie a efektívnejšie si organizovať čas.

„Aby zamestnanci necítili, že je niekto proste pozitívne diskriminovaný. Ale že to povedie k väčšej kreativite a spokojnosti všetkých zamestnancov. K tomu, že inštitúcia bude mať lepšie výsledky, bude produktívnejšia, a nebude mať vysokú fluktuáciu zamestnancov,“ dodáva Brocková.

O tom, že inklúzia na pracovisku naozaj zlepšuje výsledky firiem a inštitúcií, hovoria aj dáta. Maďarová spomína interné prieskumy rôznych korporácií. Tie ukázali, že rozmanitosť pracovného prostredia vedie k lepšej spokojnosti zamestnancov a zamestnankýň a vedie to k väčšiemu úspechu firmy. Rovnaké benefity spomínala vo svojej nedávnej správe aj nezisková organizácia Mareena.

Európska stratégia rodovej rovnosti

Európska únia má vlastnú stratégiu na dosiahnutie rodovej rovnosti. Jej verzia na roky 2020 – 2025 si dala za cieľ podporovať cestu k takej Európe, v ktorej budú ženy aj muži rovnako slobodní rozhodovať o svojom živote a mať rovnaké príležitosti.

Maďarová hodnotí, že posledné indexy rodovej rovnosti, ktoré merajú rovnosť mužov a žien v krajinách 27-mičky, vo všetkých oblastiach ukazujú pozitívny posun. A to aj napriek tomu, že posledných päť rokov bolo poznačených množstvom kríz.

To, že Európska komisia chystá ďalšiu stratégiu pre rodovú rovnosť aj po roku 2025, vníma Brocková pozitívne: „Vysiela to signál, že to je pre ňu dôležité.“

Maďarovú zaujíma, či bude ďalšia stratégia odrážať nové výzvy rodovej rovnosti. K nim patrí migrácia či oblasť starostlivosti – teda situácia v zdravotníctve, starnutie obyvateľstva, potreba vytvárania služieb pre starších.

Samostatnou výzvou je však mentalita ľudí. „Posledné roky cítime veľmi silný odpor k rodovej rovnosti. Bude zaujímavé vidieť, ako na to Európska komisia bude reflektovať,“ uzatvára výskumníčka.